Milionár

Vincent sedí v obývačke a spolu so svojou matkou sledujú vedomostnú súťaž. Na každú otázku položenú moderátorom odpovedá Vinco nahlas. Skutočnosť, že sa ani raz netrafí správne ho od prepnutia neodrádza.

Každú nesprávnu odpoveď komentuje tým, že si to len poplietol s niečím iným. Je ťažké uveriť, že na otázku: „Ako sa celým menom volal prvý človek na Mesiaci?“ odpovedá Remek. Po správnej odpovedi samozrejme nasleduje obhajoba, že si myslel, že sa pýtajú na prvého človeka vo vesmíre. Jeho matka zahasí cigaretu do preplneného popolníka a kontruje otázkou, či by si Vincko nedal chlebík vo vajíčku. Vincko odvrkne, že áno, ale ostentatívne dá najavo, že ho matka otravuje v nevhodný čas a kvôli nej nepočul kvízovú otázku. Nasleduje ďalšia. V ktorom roku bola podpísaná Varšavská zmluva, tolerancia tri roky. Súťažiaci v televízore odpovedá mimo toleranciu. Vinco bez znalosti správnej odpovede ho slovne označí za imbecila a znechutene prepína na inú televíznu stanicu. Na tej práve prebieha reklama s informáciou, že v Eurojackpote je momentálne hlavná výhra 54 miliónov eur. Z kuchyne do obývačky sa začne vinúť vôňa smažených chlebov vo vajci.

Vincent sa zasníva a nevedomky si začne krúživým pohybom hladiť hornú časť hlavy. Ak by si hladil koleno, jeho hmat by nepoznal rozdiel. Dokonale ho pohltila predstava, že by tie peniaze vyhral on. Splnil by si všetky tajné sny od detstva až po dnešok. Niektoré sny z detstva však už vyšumeli, ako napríklad ten, že zo svojej prvej výplaty si kúpi sto kíl banánov. Keď bol malý chlapec, tak ich zbožňoval. Jeho obsesia po epigeických bobuliach bola zapríčinená ich akútnym nedostatkom na pultoch zelevocov, ale prirodzene aj exotickou chuťou, ktorej sa nič iné nevyrovná. Ako šiel čas, tak sa aj jeho sny menili. Potrebu kupovať banány v stokilovom balení prebil vlastný stroj na výrobu zmrzliny, alebo kouzelné sluchátko Macha a Šebestovej. Plejáda potrieb mladého chlapca sa každým rokom zväčšovala, poprípade jedna vec nahradila inú.

“Čo by som robil s toľkými miliónmi? pýta sa sám seba v duchu a pomaly upadá do mierneho tranzu. “Poriadne by som to roztočil. Kúpil by som obrovský dom s bazénom, poriadne terénne auto a predplatil si káblovku aj s porno kanálmi. Kuchyni by dominovala obrovská chladnička plná žrádla a pitia.” Táto predstava ho tak vzruší, že si náhle nedokáže vybaviť, po čom všetkom prahne jeho srdce. Kdesi vzadu sa vynoria banány. Teatrálne mávne rukou a zachichoce sa. Zrazu sa však zarazí, pretože si uvedomí ďalšie súvislosti. “No, ale čo so zvyškom? Všetky peniaze by som určite nedokázal minúť! Na účte by som sa ich bál nechať, banky padajú na hubu deň čo deň. Pod matrac by sa nezmestili a v domácom trezore by tiež nepriniesli úžitok. Peniaze sa musia investovať,” aspoň tak to hovoril kamarát Igor, ktorý permanentne investuje do hracích automatov. Fakt, že Igor do nich investuje ako užívateľ a nie ako majiteľ Vincovi nič nehovorí. Perspektíva života milionára povaľača začína strácať pevné kontúry. Vincove pery sa ohnú do tvaru podkovy. Je to nepríjemné, ale vyzerá to tak, že by musel aj napriek bohatstvu niečo robiť.

Ale čo? Nakupovať a predávať na burzách? Raz videl dokument z prostredia Wall Street a rozbolela ho z toho hlava. Celému tomu systému rozumie asi ako dážďovka teórii strún. Že by obchodoval s naftou? Lenže tú majú pevne rukách Arabi a plyn zase Rusi. Ibaže Vinco sa nevolá ani Ahmed Abdul, ani Ivan Ivánovič. Vinco je Vinco, determinovaný v strednej Európe. “Hm, tak potom kúpim nejakú malú fabriku,” a triumfálne napne hruď. “Alebo rovno dve,” a kývne hlavou na znak súhlasu. “Všetci ma budú oslovovať pán riaditeľ, párkrát do mesiaca pôjdem do výroby na kontrolu. Budem mať oblečený biely plášť a na hlave prilbu. Ibaže to si budem musieť stískať ruky s bežnými zamestnancami pri strojoch a pri tom sa ich pýtať, či sú spokojní.” To sa už Vincovi nepozdáva. “Že by som kúpil nejaký futbalový klub? Ja? Čo úspešne celý život predstieram, že rozumiem tomu, čo je ofsajd?” Hlbokú sondu do suterénu Vincových úvah prerušuje matka s pozvánkou k večeri. “Poď, lebo ti to vychladne!”

Vinco si usrkne zo sladkého čierneho čaju s citrónom a zahryzne sa do chleba vo vajci, bohato potretým horčicou a posypaným na jemno nakrájanou cibuľou. Mastné prsty utiera do teplákov a podľa jeho neprítomného pohľadu dokážeme usúdiť, že opäť upadol do živého snenia. Začína si uvedomovať, že výška astronomickej výhry je priamo úmerná aj starostiam s ňou spojenými. Pri takomto majetku musí človek mať armádu právnikov a rôznych poradcov. “Už to vidím, ako zo mňa tie prachy budú sať - pijavice. To aby som si ešte rýchlo urobil nejaký kurz, čo sa týka práva a financií. No výborne! Teraz som v robote od rána do večera a ešte po víkendoch sa budem musieť učiť? Kvôli sprostým päťdesiatim štyrom miliónom?” Pri predstave, že by sa mal deliť o svoje ťažko zarobené peniaze, si spomenul aj na rodinu. Mame by samozrejme doprial a ako prvé by jej kúpil novú žehliacu dosku, s ktorou otravuje už pol roka. “A možno by stačilo len vymeniť ten poťah na nej, však konštrukcia je ešte dobrá,” uvažuje. “Netreba hneď míňať na sprostosti, ale čo tí ostatní z rodiny? Určite by sa zrazu všetci vyrojili ako supy!” Vinco by sám seba nedefinoval ako skúpeho, k spokojnosti mu veľa nechýba. Podmieňuje to ale tým, že aj ostatní budú mať rovnaké nároky, alebo ešte menšie.

“V Eurojackpote je päťdesiat štyri miliónov, vedel si?” pýta sa ho mama v momente, keď Vinco olizuje odkvapnutú horčicu z téglika. “Hej, viem a už teraz ľutujem toho blbca, čo to vyhrá. Ľudia sú sprostí, nie každý má predstavu, čo to všetko obnáša.”