U kaderníka

Márne sa snažím spomenúť si, kedy som bol prvýkrát u kaderníka. Je to však pravdepodobne jedna z tých spomienok, ktorú moja pamäť už definitívne pochovala.

Avšak, čím viac nad tým uvažujem tak, sa mi matne niečo vybavuje. Vidím seba a otca, ktorý ma odovzdáva kaderníčke a usmieva sa pri tom. Je taký ten povzbudzujúci úsmev na dodanie odvahy.

Cítim sa nepríjemne, hanbím sa. Je to taká zmes neznalosti a nedôvery. Otec mi vysvetľuje, že mi pani ostrihá vlásky. Rozumiem mu, ale stotožnený s tým nie som. On to hrá na ťažkú pohodu, ale môj inštinkt mi našepkáva, aby som bol ostražitý. Pani kaderníčka si ma zmeria pohľadom a pripraví tri podsedáky na kreslo do ktorého ma chce usadiť. Prehodí mi nejakú plachtu cez ramená a žoviálne ma informuje, že sa nesmiem hýbať, inak sa môže stať, že mi odstrihne ucho.

V mojom pomyselnom rebríčku osôb, ktoré ma dokážu vydesiť sa rázom táto žena dostáva na druhé miesto. Na prvom suverénne kraľuje potetovaný Maor z detského seriálu Děti z Kouřové hory. Keďže sa neopovažujem riskovať stratu ucha, sedím som tak strnulo, že socha Dávida by vedľa mňa vyzerala, ako keby mala epileptický záchvat. Strihanie trvá asi pol storočia, ale nakoniec to dobre dopadne. Šťastne sa vraciam domov so symetrickou ofinou, za ktorú by sa nehanbil ani Kazisvět VI.

Ako čas utekal, ubúdal mi aj počet podsedákov pod zadkom. Dokonca o pár rokov neskôr som už ku kaderníčke začal chodiť aj bez prítomnosti rodičov. Vždy keď som prišiel a musel čakať, kým príde rada na mňa som fascinovane hľadel na tie obrovské plagáty mužov a žien s rôznymi účesmi. Ich farebnosť už dávno stratila dych, zlievala sa do odporných žltohnedých tónov. Zženštilý chlap z obrázku na mňa hľadel so zasneným pohľadom celé detstvo. Za tú dobu jeho účes zažil éru modernosti, nevkusu a neskôr už pomaly aj retra.

V puberte som už vnímal kaderníčku hlavne ako ženu. Zväčša to boli mladé dievčatá so silným mejkapom s dennou spotrebou voňavky okolo dvoch litrov. Ich účesy v štýle „trvalej“ u nich suverénne dominovali. Vtedy som sa ich už nebál, skôr naopak. Vnímal som dotyky ich prstov a odovzdane som si nechal otáčať hlavou ako sa im zachcelo. Občasné kontakty našich tiel boli prvé vzrušujúce okamžiky v mojom živote. Tými dotykmi samozrejme myslím ich ruky a moje rameno. Raz tejto romanci však musel prísť koniec a aj prišiel. Začal som počúvať heavy metal. Potreba strihať si vlasy sa znížila na minimum, dovolím si tvrdiť, že sa rovnala nule. Vyhýbal som sa kaderníctvam ako vegetarián mäsiarstvu. Nechal som si narásť dlhé vlasy.

Súčasnosť.

Ortodoxná viera v heavy metal ma už dávno opustila. Rovnako ako hustota, dĺžka a kvalita mojich vlasov. Teraz sedím u kaderníčky, z ktorej dychu cítim tureckú kávu a cigarety. Sťažuje sa kolegyni na kŕčové žily a jej dotyky sú skôr mechanické ako erotické. Opäť som nútený minimálne pätnásť minút nehybne sedieť. To mi už problém nerobí, oveľa horšie je však sledovať tak dlho vlastnú tvár v zrkadle. Hľadím na seba a v duchu si hovorím: „Preboha, toto som ja!? Som nejaký spuchnutý, nie? A tie vaky pod očami, to kedy sa mi stalo? Ty kokos, však sa mi brada opiera o druhú bradu. To čo tu majú za svetlo, farbe mojej pleti chýba sviežosť.“ Cítim sa naštvane a zároveň aj urazene. V mojich predstavách predsa takto nevyzerám. Musím zo sebou niečo robiť, z toho chlapa v zrkadle nemám dobrý pocit. „A čo si tak čakal, že budeš mladý a krásny naveky?“ fackuje ma sebareflexiou ľavá hemisféra môjho mozgu.

Moje rozjímanie prerušuje kaderníčka s otázkou, či mi môže zastrihnúť aj obočie. Spomeniem si na Brežneva a dávam jej povolenie. Hotovo. Posledné, čo ma dorazí je kontrola pomocou zrkadielka, či aj zadná časť účesu je v poriadku. V spätom zrkadielku vidím svoju plešinu. Zabite ma, prosím. Zaplatím a odchádzam znechutený. Nostalgicky sa obzerám po podsedákoch s ktorými sa hrá nejaký malý chlapec. Kruh sa uzatvára.

Veru človek si nikde tak neuvedomuje ako čas uteká, ako práve v kaderníctve. A rovnako nikde inde neplatí viac popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia ako práve tam.